nedeľa 16. decembra 2007

Platón – Odmena spravodlivosti. Dôkaz o nesmrteľnosti duše

Platón – Odmena spravodlivosti. Dôkaz o nesmrteľnosti duše

Dôkaz, že duša je večná...

Môžeme povedať, že naša duša je nesmrteľná, a že nikdy nezaniká? Podľa Sokrata môžeme. A má pravdu, veď tvrdiť môžeme kadečo. Aj to, že duša je nesmrteľná, veď to vôbec nie je ťažké – tvrdiť to.

Lenže ako dokázať, že toto tvrdenie je pravdivé? Ako dokázať, že duša nehynie spolu s telom, a že je večná?

Každá vec ma svoju dobrú a zlú stránku. Všetko, čo ničí a kazí je zlé a všetko, čo udržuje a podporuje je dobré. Takže tak ako ma železo svoju hrdzu, ktorá ho ničí tak ma aj naše telo svoje kazy. Každú vec, ktorú niečo ničí môže zničiť len tá vec, ktorá jej prináleží od prírody – hrdza ničí železo, hniloba drevo, sneť obilie...

Ak zlo nezničí tú vec, ktorá mu od prírody prináleží potom už nič iné ju zničiť nemôže.

„Ak teda nájdeme medzi súcnami niečo, čo má síce svoje zlo, ktoré ho zoslabije, ale nie je schopné zničiť ho a rozložiť, neuznáme hneď, že pre vec s takouto prirodzenosťou nejestvuje skaza?

Vráťme sa k duši. Má duša svoje zla? Áno má? Takýmto zlom môže byť trebárs nespravodlivosť. Avšak ťažko môžeme povedať, že človek zomrie, keď je prichytený pri nespravodlivom čine práve na nespravodlivosť. To znamená, že ani nemôžeme tvrdiť, že duša je zahubená nespravodlivosťou.

Ale povedali sme si, že ani cudzím zlom nemôže byť nič zničené. A aj keď je duša súčasťou človeka, ktorý má svoje zlo. Tým zlom je choroba, ktorá telo človeka rozloží a zničí. Ale tá choroba je zlom len pre telo nie pre dušu, a keďže cudzie zlo nemôže zničiť vec, ktorej od prírody neprináleží, tak práve preto duša je nezničiteľná, nesmrteľná večná.

Avšak to nie je jediný dôkaz, že duša je nesmrteľná: Máme napríklad nejaké párne číslo, ako môžeme toto číslo urobiť párnym, tak aby ostalo tým istým číslom? Nijako pretože idea párneho nepríjme ideu nepárneho. A ani nič iné nemôže prijať protikladnú ideu? Protikladnou ideou duše je smrť. A keďže sa nedá prijať protikladná idea, tak duša je nesmrteľná.

Lenže: „ak je duša nesmrteľná, potrebuje starostlivosť, a to nie len na tento čas, ktorému hovoríme život, ale na všetok čas, a ak ju človek zanedbá, ukázalo by sa zrejme hrozné nebezpečenstvo.“ A, keďže je duša nesmrteľná neexistuje žiadny iný spôsob ako ju zachrániť od večného utrpenia ako to, že budeme spravodlivý.

Spravodlivosť je najväčšou cnosťou duše. Preto sú spravodlivý zahŕňaní odmenami, či už počas života, alebo až po smrti: „ U spravodlivého človeka musíme teda predpokladať, že kedykoľvek sa ocitne v chudobe, chorobách alebo v niečom inom, čo sa pokladá za zlo, zmení sa mu to na dobré, či už za života alebo po smrti...“

John Locke - Pôvod, istota a rozsah ľudského poznania

John Locke – Pôvod, istota a rozsah ľudského poznania

Ťažko je zostručniť taký text akým je tento od Johna Locka, a ťažko si je z neho niečo vybrať, pretože celý jeho obsah je úzko spätý z poznaním a jeho možnosťami, čo úzko súvisí s psychológiou. Napokon som sa rozhodol podať dôkazy, ktoré podľa Locka vyvracajú existenciu vrodených ideí.

Skúmanie rozumu je zaujímavé a užitočné. Pretože rozum je práve to, čím človek vyniká nad ostatnými živými bytosťami a čo mu poskytuje výhody a vládu nad nimi.“

Práve oboznámenie sa s naším vlastným rozumom nám umožní chápať naše možnosti, práve prostredníctvom neho dokážeme pochopiť príčiny vecí a práve on nás bude riadiť pri skúmaní vecí ďalších.

Aké sú však možností nášho poznania? Kde máme hranice? A ako sa naše schopností prejavujú na predmetoch, s ktorými prichádzajú do styku?

Práve zodpovedanie na tieto otázky by nám mohlo pomôcť k určitej umiernenosti. Ak sa nám podarí určiť ako ďaleko siaha naše poznanie, práve vtedy s možno naučíme byť spokojní s tým, čo je pre nás v tomto postavení dosiahnuteľné.

„Poznanie našich schopností je liekom proti skepticizmu a nečinnosti.“ Ako by sme mohli vedieť čo máme robiť aby sme dosiahli úspech keby sme nevedeli čo dokážeme? Práve toto poznanie nás môže vyviesť z nečinného sedenia a intelektuálneho upadania.

Na to, aby sme hranice našeho poznania mohli čo najpresnejšie určiť, bolo by dobré určiť pomenovať jeho predmet. John Locke predmetom poznania vytyčuje ideu. „Je to termín, ktorý podľa môjho názoru je najvhodnejší na označenie všetkého, čo je predmetom rozumového poznania, keď človek rozmýšľa.“

Problém vrodených ideí – existujú nejaké vrodené princípy, ktoré sú v ľudskej mysli, už od jej vzniku? Práve toto treba dokázať, že nie sú, že to len vďaka svojmu poznaniu a iba použitím svojich prirodzených schopností môžu ľudia dosiahnuť poznanie.

Dôkazy o neexistencii vrodených princípov:

1, Všeobecne sa súhlasí s tým, že existujú určité princípy myslenia aj konania. Avšak to ešte nedokazuje ich vrodenosť. Lebo aj keď existujú pravdy, ktoré prijíma celé ľudstvo, neznamená to, že sú vrodené.

2, Duševne choré detí nemajú o týchto princípoch ani najmenšieho poňatia. A ako môže existovať taká vrodená pravda, ktorú duša nechápe?

3, To, že vrodené pravdy začnú byť používané vtedy, keď začneme používať rozum nie je pravda, lebo potom by všetky poznatky by sme museli považovať za vrodené , lebo všetky získavame rozumom

Neexistujú žiadne vrodené idey. Všetko poznanie je získané rozumovou činnosťou, ktorú počas života rozvíjame. Náš rozum je na začiatku ako prázdna čistá tabuľa.

Rene Descartes - Meditácie o prvej filozofii

René Descartes – Meditácie o prvej filozofii

Prvá meditácia...

„Čokoľvek som kedy pripúšťal ako celkom pravdivé, čerpal som zo zmyslov, alebo prostredníctvom zmyslov, no prišiel som na to, že nás občas klamú, a rozumnosť prikazuje, nikdy celkom nedôverovať tomu, čo nás čo i len jediný raz oklamalo.“

Descartes sa vo svojej prvej meditácii priznáva, že už od detstva si pripúšťal mnoho nepravdivých vecí. Je jasné, že keď sa chceme dopracovať k pravde, musíme sa takýchto nepravdivých poznatkov zbaviť.

Čo keby sme začali pochybovať o všetkom, čo sme kedysi prijímali za pravdivé, až kým sa nedostaneme k nejakému pravdivému poznatku, ktorý by nám mohol slúžiť ako nejaký odrazový mostík pravdivého poznania?

Presne takýto spôsob k dopracovaniu sa k pravdivému poznaniu zvolil aj Descartes. Všetky vecí sú spochybniteľné len jedná jediná nie...

Druhá meditácia...

Tým nespochybniteľným je práve samotný jav pochybovania: „Či to nie som ja sám, ktorý už takmer o všetkom pochybujem, ktorý predsa niečo chápem, ktorý tvrdím, že toto jediné je pravdivé.“

Môžeme predsa naozaj pochybovať o všetkom, avšak ak pochybujeme, tak nemôžeme pochybovať, že pochybujeme. A aby bolo pochybovanie možné, tak musí existovať niekto, kto pochybuje. Ak teda pochybujeme, je nesporné, že myslíme a ak myslíme to znamená, že sme (existujeme).... „Myslím teda som“

Takže jediná vec, ktorá je pravdivá je práve pochybovanie, myslenie a práve týmto myslením sa dokazuje aj naša existencia. Zmysly, či predstavivosť zďaleka nie sú také dôležité, ale intelekt – čiže myseľ to jediné môžeme považovať za skutočnú pravdu.

Nedá sa teda spochybniť : „ Cogito ergo sum.“ ( Myslím teda som )

sobota 15. decembra 2007

Aristoteles - Výmer duši a jej častí ( 2. kniha)

Aristoteles – Výmer duše a jej častí. Zmysly a vnímanie ( Peri Psyché) 2. kniha

Považujem za veľmi potrebné podotknúť, že táto druhá Aristotelova kniha o duši je asi prvý pokus a akúsi psychologickú sústavu. Aristoteles ako prvý sa snaží usporiadať a racionalizovať vtedajšie poznatky v psychologickom odvetvi. Myslím si, že zo všetkých diel, ktoré sme na seminároch čítali má pre psychológiu a pre mňa ako budúceho psychológa práve toto najväčší vplyv v pozitívnom zmysle.

Hneď v úvode druhej knihy sám Aristoteles píše: „Pokúsme sa vymedziť, čo je duša, a ktorý asi je jej najvšeobecnejší výmer.“

Výmer duše...

„Duša je prvou skutočnosťou prírodného tela, ktoré ma v možnosti život.“

Každé teleso sa skladá jednak z látky a jednak z bytostnej podoby a až spojením týchto dvoch skutočností vzniká vec, ktorú vnímame ako celok. Nemôže mať dušu telo, ktoré nemá život, pretože duša je životnej podstaty. Nemôžeme oddeliť dušu od tela a naopak. Pretože tak ako bez hmoty, z ktorej je telo zložene, tak isto by neexistovalo ani bez duše. Duša je teda jednou podstatou živých prírodných telies.

Odôvodnenie výmeru duše. Život a jeho stupne...

Vyživovanie, vnímanie, myslenie a pohyb, to sú mohutnosti, ktorých začiatkom je duš, a ktorými sa duša vymedzuje. Netreba zabudnúť, že nie všetky živé bytosti majú všetky tieto mohutnosti duše – na tom sa potom môže zakladať rozlišovanie živých bytostí.

Rozdelenie duší podľa Aristotela je veľmi dôležité, ak chceme skúmať žive bytosti potrebujeme toto rozdelenie poznať...

Duša vyživovacia je najvšeobecnejšou podstatou duše, pretože: „Jej činnosť sa prejavuje plodením a vyživovaním, lebo u živých bytostí, ktoré sú dokonalo vyvinuté je najprirodzenejšou činnosťou, že plodia iné bytosti svojho druhu, teda zviera plodí zviera ....“

...takže môžeme povedať, že práve túto mohutnosť ma každý živí tvor.

Vnímanie a jeho všeobecné charakteristika ... „Každý zmyslový vnem je potrebné vnímať tak, že zmysel je schopnosť prijímať zmyslové tvary bez látky...“

Je fascinujúce akým spôsobom definuje Aristoteles pojmy vnímanie, zmysli a vlastnosti zmyslov, a je neuveriteľné aké nadčasové charakteristiky týchto pojmov používa.

Tak ako delí zmysli Aristoteles už vo svojom diele tak sú delené aj teraz po 2000 rokoch.

Po prečítaní tohto textu som si položil filozofickú otázku, na ktorú len ťažko možno s určitosťou odpovedať: „Kde by bola dnešná psychológia bez Aristotela a jeho diela O duši?...“

Augustín - O blaženom živote

Augustín - O Blaženom živote

Chceme byť blažení? Kto by nechcel. Lenže kto je, kto môže byť a ako sa stať blaženým? Môže byť blažený človek, ktorý nemá, čo chce? Asi ťažko. No ale na druhej strane je blažený každý kto má to, čo chce?

V Augustínovom texte padla z úst samej matky Augustína jasná odpoveď : „ Ak túži po dobrom a má to, je blažený, ak však túži po zlom, je úbohý, aj keď to má. Inak povedané chcieť niečo , čo je zlé nie je ani trochu dobré, je oveľa lepšie chcieť niečo dobré a nemať to. Môžeme tak s pokojným svedomím prehlásiť, že bližšie k blaženému životu má človek, ktorý chce vecí dobre a také, čo sa patria , ako človek, ktorý dosiahol vecí, ktoré sa nepatria – síce ich má, a preto si niekto môže myslieť že má k blaženosti bližšie...Zamyslíme sa však nie je biedne chcieť niečo zlé? Áno je, a predsa nič, čo je biedne nemôže byť blažené...

Na túto odpoveď však môžeme okamžite odpovedať protiotázkou: „ A čo je dobré? Čo si má človek teda zaobstarať, aby bol blažený?“ ...odpoveď je jasná, niečo čo môže mať stále, k čomu má stále prístup, a nesmie to podliehať rozmarom. Bohatý človek môže mať všetko, po čom si pískne avšak môže si týmito hmotnými vecami zasýtiť svojho ducha? Nie, pretože vecí nie sú trvalé.

Augustín vo svojej debate o blaženosti prichádza jasné k záveru, že večný je Boh – teda človek, ktorý nájde Boha bude blažený. Potom však nastáva otázka kto má Boha?

1. Boha má, kto dobré žije

2. Boha má, kto robí, čo Boh chce.

3. Ten má Boha, kto nemá nečistého ducha.

Prvú a druhú odpoveď môžeme spojiť, pretože je jasné, že Boh chce dobré, teda každý kto dobré žije robí to, čo Boh chce.

Podľa Augustína teda : „Ten kto hľadá Boha, aj robí, čo Boh chce, aj dobre žije a nemá nečistého ducha.“ Boha sa len treba snažiť nájsť lebo ten, kto nehľadá ani nemôže byť blažený. Blažený nie je ani každý, kto hľadá – lebo Boha má každý. Blažený je však ten, ku komu je Boh priaznivo naklonený.

Pri čítaní tohto textu však netreba zabudnúť na fakt, že Augustín nikdy, ani na sekundu nezapochyboval o večnosti Boha a pokladal ho za niečo samozrejmé, čo v dnešnej dobe nemusí každý pochopiť...